Moje experimenty s pôstom

Keď sme boli študenti, v čase pred Vianocami a Veľkou nocou sme sa zvykli niečoho vzdať – najčastejšie to boli sladkosti, ktoré boli u väčšiny z nás súčasťou života. Keď bol človek hladný a myslel si, že nemá veľa času, tak si aspoň šupol niečo sladké. Pre mňa prvé dni väčšinou neboli ľahké – telo si pýtalo svoju dávku cukru. Postupne som si však zvykla a najmä pri 6-týždňových intervaloch v období Pôstu som si už na sladké veľmi nespomenula. Po uplynutí dobrovoľného odriekania to tak išlo niekoľko dní ďalej a potom som sa postupne vrátila do starých koľají. Pri ďalšej príprave na sviatky sa rituál zopakoval.

Počas môjho ročného pobytu vo Francúzsku som sa pridala  k skupine mojich moslimských priateľov a spolu s nimi som absolvovala ramadán. Dodnes na to rada spomínam. Počas ramadánu, ktorý trvá približne mesiac, je dovolené jesť až po západe slnka do jeho východu. Bežná predstava ľudí neznalých veci je taká, že ľudia cez deň hladujú a v noci sa napchávajú, ale to je skreslené. Keď ste celý deň bez jedla, večer zjete skôr niečo zdravé a výživné a jedlo si naozaj vychutnáte. Bol to veľký rozdiel s mojimi predchádzajúcimi pôstami na katolícky spôsob, kedy sa na dlhšie obdobie vzdáme niečoho,  čo máme radi, či už je to sladké, alkohol alebo káva. Počas ramadánu človek získa počas dňa veľa času – jednoducho nečaká na jedlo, nevarí, neumýva riady a aj nákupy sú zrazu oveľa kratšie a jednoduchšie.  Je možné stíšiť sa, čítať, ísť na prechádzku, posedieť si v parku, v kostole, pod stromom. Je to vzácny čas.

Po narodení môjho syna som myšlienku na pôst na niekoľko rokov úplne odložila. Po pôrode som schudla a naozaj dlho sa mi  nedarilo vrátiť sa k mojej pôvodnej váhe.  V takej situácii som si myslela, že zrieknutie sa jedla nie je dobrý nápad, veď som sa  skôr nútila zjesť aspoň o niečo viac, ako sa mi chcelo.

Pred časom som sa k pôstom vrátila a začala s nimi experimentovať. A uvedomila som si pritom jednu dôležitú vec. Pôst nie je hlavne o tom, že si máme cvičiť pevnú vôľu. Je najmä o získavaní vnútornej slobody od vecí, ktoré nás v istom štádiu života môžu obmedzovať. To čo v ňom zažijeme, nové návyky, ktoré získame, je možné niesť ďalej, aj keď sa dané obdobie končí. 

Minuloročný pôst aj Advent som sa napríklad rozhodla vzdať mojej každodennej kávy, ktorú naozaj milujem. Pijem väčšinou len jednu denne, ale je to pre mňa dôležitý rituál. Natoľko dôležitý, že kvôli nej sme sa málokedy vybrali so synom von skôr ako po tretej hodine. Týždne bez kávy ma naučili, že na svete sú aj dôležitejšie veci, ako striktne dodržiavať môj kávový rituál. Kávu mám stále rada, ale už neurčuje môj denný rytmus. A aby som si to pripomínala a trénovala si aj tú pevnú vôľu, pridala som do bežného týždňa piatky bez kávy. V sobotu alebo nedeľu si ju potom vypijem s o to väčšou chuťou a pôžitkom. A ak náhodou nie je čas či príležitosť dať si dobrú kávu, s pokojom sa obídem aj bez nej. Malými krokmi budujem priestor vnútornej slobody.

Marec 2019

Pravidlo malých krokov

Keď sa mi v nejakej oblasti života nedarí a mám pocit, že idem jeden krok dopredu a dva späť, spomeniem si na moje túry po horách. 

Ako 20-ročná som sa vydala spolu s partiou s vysokej školy na moju prvú hrebeňovku.  Mala som už za sebou niekoľko túr na horách s rodičmi, avšak kráčať s ťažkým batohom na chrbte každý deň počas jedného týždňa a znášať romantiku ale aj nepohodu života pod stanmi bolo niečo nové. Prvé dni sa niektorí  z nás usilovali prejsť kratšie úseky cesty rýchlejším tempom a potom čo najviac oddychovať. Nebola to však dobrá taktika. Tí starší a skúsenejší išli pomalšie a aj tak nás oddychujúcich vždy predbehli. Svojim zdanlivo pomalým tempom prešli okolo nás a do cieľa dňa prišli nakoniec skôr ako my, navyše menej unavení a vo väčšej pohode. 

Na ďalších túrach som si potom často pripomínala pravidlo, ktoré ma naučil môj starší kamarát. Keď nevládzeš, spomaľ. Skráť krok a sústreď sa na dýchanie ALE NEZASTAVUJ. Telo si zvykne a prispôsobí sa rytmu kráčania. Stane sa mu prirodzeným. To je tajomstvo skúsených turistov i horských vodcov. Kráčať pomaly a sústredene, aj keď sa ti zdá, že nevládzeš. Prídeš tak oveľa ďalej ako systémom „ponáhľam sa a oddychujem“.

Ophrah Winfrey, jedna z najznámejších amerických moderátoriek dáva podobnú radu. Keď sa ti cieľ, ktorý sa snažíš dosiahnuť, zdá príliš veľký, SÚSTREĎ SA IBA NA NAJBLIŽŠÍ KROK. Pohľad na vrchol pred tebou by ťa mohol zaskočiť.

Aj v zápase o zmeny v našich životoch pomáha pravidlo malých krokov.  Či sa snažím menej kričať na svoje dieťa alebo opäť začať pravidelne cvičiť. Je potrebné začať a nezastať, aj keď sa nám zdá tempo pomalé a pokrok malý. S veľkodušnosťou prehliadajme vlastné zlyhania. Sústreďme sa opäť na najbližší krok a buďme vďační za každú zmenu, aj keď je spočiatku takmer neviditeľná. Keď vytrváme, po čase uvidíme v našich životoch veľké veci.

Január 2019